1. katechéza

VERÍM 

Drahí bratia a sestry, dnes majú ľudia veľmi zdeformovaný obraz o tom, čo znamená veriť v Boha. Povedal by som, že veľa ľudí si veľmi „fandí“, keď hovoria, že veria v Boha, že sú veriaci, pretože to, čo oni považujú za vieru v Boha, v skutočnosti nie je katolícka viera. Preto Svätý Otec vyhlásil Rok viery, pretože viera kresťanov už dávno nemá veľa spoločného s tým, čo kresťanská viera v skutočnosti je. Máme rôzne  karikatúry viery, ale často nie katolícku vieru. Mnohí si myslia, že sú kresťania, keď veria, že existuje akýsi Boh, akási neurčitá bytosť, či sila, energia, ktorá svet stvorila a riadi ho. Ale toto veria aj iné, nekresťanské náboženstvá. Ďalší si myslia, že stačí veriť v Boha, ktorý nám dal Desatoro Božích prikázaní a riadiť sa nimi, ale toto tiež nie je katolícka viera.

Čo to teda znamená veriť v Boha ako kresťan katolík?

Neviditeľný Boh sa nám Zjavil, aby nás pozval do spoločenstva so sebou samým. Opisuje nám to Starý zákon, keď si Boh vyberá ľudí, ktorí mu slúžia a vedú jeho vyvolený národ do zasnúbenej zeme. No Boh sa najviac zjavuje skrze svojho Syna Ježiša Krista. Ukazuje nám, ako ďaleko siaha Božia láska: Boh na seba berie bremeno nášho života. Po vrtkých cestách kráča spolu s nami. Zostáva s nami v našej opustenosti, v našom utrpení a v našom strachu pred smrťou. Je tam, kde už my ďalej sami nevládzeme. A tak viera je vlastne správnou odpoveďou na toto pozvanie. Viera je postoj človeka, pri ktorom sa jeho rozum a vôľa úplne podriaďujú Bohu a jeho slovu. Takýto postoj ešte presnejšie SP nazýva „poslušnosťou viery“. Je to postoj, v ktorom sa človek osobne primkne k Bohu a slobodne súhlasí s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Toto primknutie sa konkrétne uskutočňuje vo vzťahu k Ježišovi Kristovi, ktorý je vrcholným zjavením Boha, teda keď Ježiša Krista prijmem ako jediného Boha a Pána môjho života a začnem ho nasledovať – tu začína kresťanská viera. A ak prijímam celé učenie Katolíckej cirkvi, vtedy mám katolícku vieru.

Samozrejme mať takúto vieru nie je len výsledkom úsilia človeka.  Je to v prvom rade Boží dar, je to jedna z troch božských čností, ktorú Boh vlieva do ľudského srdca pri krste. Postoj viery je teda výsledkom spolupráce Božej milosti, ľudského rozumu a vôle.

Nie je pravda, keď niektorí tvrdia, že viera odporuje ľudskému rozumu a logike a je len slepou poslušnosťou Bohu a cirkevným predstaveným a že veriaci sú len stádom ovečiek, ktoré nemá vlastný názor ani vlastný rozum. Ak sa takto správajú veriaci, tak znova je to nepochopenie viery a nie je to správny postoj. Veríme lekárovi, pretože my sme neštudovali medecínu. Veríme mu pre jeho čestnosť, a pre prísahu, že bude chrániť ľudský život starostlivosťou oň. Takisto veríme šoférovi autobusu, že nás privedie na to miesto, ktoré je autobusovom poriadku. Veríme mu pre predpisy, ktoré sľúbil dodržiavať a veríme mu aj keď ho osobne nepoznáme. Preto máme veriť i Bohu. Pre jeho dobrotu, vznešenosť a lásku. Vedome prijímame jeho usmernenia, rady a prikázania, lebo ich dodržiavaním a zachovávaním dosiahneme život večný.

Viera a rozum nestoja proti sebe. Boh nechce, aby sme slepo verili a nesnažili sa pochopiť rozumom, v čo to vlastne veríme. Preto nám dal rozum, aby sme sa snažili pochopiť pravdy viery, pretože pravda je taká, že čím viac a lepšie poznávame a chápeme Božie Zjavenie, tým viac rastie naša viera, ktorá je viac a viac zapálená láskou. Teda nie len že viera a rozum nestoja proti sebe, ale práve naopak je nevyhnutnou podmienkou, ak má moja viera a láska k Bohu rásť, aby som zapojil svoj rozum do poznávania Božieho Zjavenia. Ako povedal sv. Augustín:  „Cháp, aby si veril: ver, aby si chápal.“ Samozrejme, že v prvom rade veríme Božiemu Zjaveniu pre autoritu samého Boha, ktorý nemôže klamať ani sa mýliť. Veď aj v bežnom živote veľa veciam nerozumieme a pritom ich bežne používame, napr. počítač, elektrospotrebiče, auto… nevieme vysvetliť, prečo to funguje tak, ako to funguje, ale vieme to používať a funguje to. Aj Božie pravdy presahujú naše chápanie, ale stále hlbším prenikaním do nich – modlitbou, rozjímaním, čítaním – rastie naša viera, nádej a láska k Bohu. Boh potvrdzuje pravdivosť a vierohodnosť Božích právd aj zázrakmi JK a svätých, šírením Cirkvi, jej svätosťou,  čo sú úplne spoľahlivé znaky Božieho Zjavenia, primerané chápavosti všetkých. A tiež Boh dáva veriacemu aj vnútornú istotu pochádzajúcu z Božieho svetla a táto istota je taká pevná, že človek vôbec nepochybuje o vierohodnosti Božích právd, aj keď ich nechápe do podstaty (napr. Nepoškvrnené počatie, Najsvätejšia Trojica…)

Viera nemôže odporovať ani vede. Totiž ak vedec postupuje naozaj vedecky a v súlade s morálnymi normami nikdy nemôže prísť do rozporu s tým, čo tvrdí viera a to, čo spoznáva veda, pretože veda a viera majú jedného a toho istého pôvodcu – Boha. Napr. archeologické výskumy dokazujú pravdivosť tvrdení, ktoré sú v SZ knihách alebo v evanjeliách. Alebo psychológia zisťuje fakty, ktoré kresťanstvo hlása už 2000 rokov (napr. vplyv neodpustenia na zdravie a medziľudské vzťahy…) Jeden z najväčších vedcov všetkých dôb Albert Einstein raz odpovedal novinárovi: „Kto si myslí, že som ateistom, je na veľkom omyle. A kto by to chcel vyčítať z mojich vedeckých teórií, ten ich určite vôbec nepochopil.“ 

A tak v skutočnosti jediná ISTÁ cesta spásy je tá, ktorú nám Boh zjavil! Najväčšiu istotu spásy máme cez vieru v JK. Iná cesta je neistá. Preto je pre našu spásu, spásu našich blížnych a večný život otázka viery v JK otázkou života a smrti.

1. Článok viery: Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme.

Najdôležitejšími vyznaniami viery sú: apoštolské a nícejsko-carihradské. Vyznanie viery začína prvými slovami VERÍM v BOHA. Je to najdôležitejšie tvrdenie, pretože je prameňom všetkých ostatných právd o človeku, svete, ako aj celého života každého, kto v Boha verí. Veríme v jedného Boha, lebo keby existovali dvaja alebo viacerí, potom by bol jeden zároveň hranicou a obmedzením toho druhého. Ani jeden z nich by nebol nekonečný, ani jeden by nebol dokonalý, a preto by ani jeden z nich nebol skutočným Bohom. Preto je Boh jediné, večné, dokonalé Bytie, plné múdrosti a moci. To sú jeho základné atribúty, vlastnosti, pretože sa nám taký sám zjavil. Kresťanský Boh nie je Boh, ktorý sa dá odvodiť výlučne nejakým logickým postupom, zistiť meraním, alebo dotknúť sa tajomstiev Boha a pochopiť ich. Keby sa Boh dal pojať ľudským rozumom a plne pochopiť, nebol by Bohom a viera v neho by prestala mať opodstatnenie. Kresťanský Boh je Boh, ktorý sa človekovi zjavuje v najosobnejších stretnutiach, ktoré živia vieru – ako o tom hovorí aj Sv. Písmo. On je pravda a láska. Pravda, lebo nemôže klamať ani sa mýliť. A láska, pretože nám poslal svojho Syna, skrze ktorého nás miluje.  

OTCA VŠEMOHÚCEHO: Boha uctievame ako Otca preto, lebo je stvoriteľom a láskyplne sa ujíma svojho stvorenia. Na počiatku každej ľudskej bytosti nie je náhoda alebo riadenie osudu, ale plán Božej lásky. Boh skrze dobrotu a starostlivosť voči človeku, dáva cítiť, že ho miluje ako Otec svoje dieťa. Keď Kristus učí svojich učeníkov, ako sa majú modliť, prvé slová sú: Otče náš. A aj sv. Ján, apoštol dodáva: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme.“ Bohu nič nie je nemožné. Moc Boha je totožná s jeho podstatou, preto sa nemôže vzťahovať na niečo, čo je proti jeho podstate a vlastnostiam ( to znamená, že nemôže klamať, nemôže robiť zle...). Mnohí sa pýtajú, ak Boh všetko vie a všetko môže, prečo nezabráni zlu? Odpoveď: Viera nám dáva i v tomto istotu, že Boh by nedopustil zlo, keby aj zo samého zla nevyvodil dobro. Najväčším dôkazom je smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Z najhoršieho zla dal Boh vyrásť absolútnemu dobru. Na základe toho veríme, že Boh pri poslednom súde urobí koniec so všetkým bezprávím. V živote budúceho veku zlo už nebude mať nijaké miesto a skončí sa všetko utrpenie.

STVORITEĽA NEBA I ZEME: Boh stvoril svet z ničoho. Všetko riadi a všetko môže, pretože je všemohúci. Nebo a zem znamená celý vesmír, t. j. všetko stvorené. Svet je dielom Božej múdrosti a Boh ho slobodne stvoril na základe svojej dobroty. Cieľom stvorenia je oslava Boha. A to je aj úlohou človeka. Bl. Matka Tereza počas života uvažovala takto: „Som len malou ceruzkou v ruke nášho Pána. On smie svoju ceruzku orezať alebo zaostriť. Nech si píše alebo kreslí, čo chce a kde chce. Veď ak je to, čo bolo napísané alebo nakreslené, dobré, nebudeme za to chváliť ceruzku alebo použitý papier, ale toho, kto ich použil.“ Človek je vrcholom stvorenia, pretože Boh ho stvoril na svoj obraz. Má rozum, slobodnú vôľu a nesmrteľnú dušu. Spomedzi všetkých viditeľných bytostí jedine človek je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa. Preto človek má najvyššiu a najväčšiu dôstojnosť spomedzi všetkých stvorení. Keď Boh stvoril muža a ženu, dal im osobitnú účasť na svojom Božom živote. Podľa Božieho plánu človek nemal  ani trpieť a ani umrieť. Namáhavá práca, utrpenie, smrteľnosť a náchylnosť k hriechu sú následkami prvotného hriechu, ktorý spáchali Adam a Eva. Dedičný hriech znamená nešťastný stav ľudstva, ktoré je odlúčené od Boha. Preto každý osobný hriech je vo svojej podstate odmietnutím Boha. Hoci je človek dedičným hriechom hlboko zranený a má sklon k hriechu, s Božou pomocou je však schopný konať dobro. V nijakom prípade nie sme nútení hrešiť. Ale hriechov sa dopúšťame, pretože sme slabí a ľahko sa nechávame zviesť. Našťastie Boh sa neprizerá tomuto všetkému nečinne. Posiela nám Ježiša Krista, Záchrancu a Spasiteľa, ktorý nás vyslobodzuje z moci hriechu.