2. katechéza

2. Článok viery: Verím v Ježiša Krista,

jeho jediného Syna, nášho Pána.

Kto je Ježiš Kristus? Otázka, ktorá je stále aktuálna, nadčasová a provokujúca. Meno Ježiš znamená „Boh dáva spásu“. Vyjadruje Ježišovu totožnosť a jeho poslanie. A zase Kristus znamená „pomazaný“. Boh ho posvätil a Duchom Svätým pomazal na vykupiteľské dielo. Teda už jeho samotné meno nám prezrádza o koho v skutočnosti ide. Na začiatku si však musíme odpovedať na otázku, či ide o vymyslenú postavu alebo reálneho človeka, ktorý žil na tejto zemi. Mnoho odporcov hovorí, že Ježiš je len výmyslom evanjelistov, akýmsi ideálom, ktorý si Cirkev sama vytvorila. No dôkazy sú jasné. O živote Ježiša Krista svedčia mnohé aj nekresťanské historické pramene, ako sú pohanskí spisovatelia Plínius, Tacitus, ale i židovskí historici Jozef Flávius a Talmud. Na základe týchto prameňov vieme, že Kristus nie je nejakou fiktívnou postavou, ale skutočným človekom. Najviac o jeho živote sa dozvedáme z evanjelií, ktoré nám zachytili Matúš, Marek, Lukáš a Ján. Každý z nich osobitným štýlom predkladá svoj pohľad, ale jedno majú spoločné – radostná zvesť. Boží Syn sa stal človekom, mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny pre nás ľudí a pre našu spásu. Urobil to, aby nás hriešnikov zmieril s Bohom, aby nám dal poznať svoju nekonečnú lásku, aby nám bol vzorom svätosti a aby nás urobil účastnými na Božej prirodzenosti. Svätý Otec Benedikt XVI hovorí: „Boh je taký veľký, že sa dokáže stať malým. Boh je taký mocný, že sa dokáže stať bezbranným a prichádza k nám ako bezmocné dieťa, aby sme ho mohli milovať.“ Ježiš mnohými znameniami ukázal, že má božskú moc nad prírodou, nad zlými duchmi, nad hriechom i nad smrťou. Svoj Božský pôvod, svoje Božie synovstvo vrcholne dokázal svojim zmŕtvychvstaním. Ježiš Kristus je v jednej osobe zároveň pravý Boh a pravý človek. Nie sú to dve rozličné osoby, nie je to ani vzájomná konkurencia týchto dvoch prirodzeností, ani zmiešanie, či splynutie. V Ježišovi Kristovi sa Boh stal jedným z nás a naším bratom a predsa nikdy neprestal byť Bohom, a tým aj naším Pánom. Čiže 2. článok viery je poukázaním na vieru v Krista, Bohočloveka, ktorý je naším jediným Pánom, pretože nás spasil.

3. Článok viery: Verím, že sa počal z Ducha Svätého

a narodil sa z Márie Panny.

V predchádzajúcom článku sme si už načrtli, že Kristus si mocou Ducha Svätého vzal telo z Márie Panny. Tento článok je jedným z najväčších tajomstiev viery. Vtelenie, po latinsky inkarnácia vyjadruje dogmu (pravda obsiahnutá v Božom zjavení a vyhlásená pápežom za súčasť katolíckej viery), že slovo sa stalo telom. Sv. Pavol apoštol vo svojom hymne ospevuje tajomstvo vtelenia takto: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ Boží Syn teda pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. Dôvodom príchodu Ježiša Krista na tento svet je Boží prísľub spásy daný už po páde prvých rodičov v raji. Preto prichádza ponúknuť stratený večný život. Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu. Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy. Dogma o Nepoškvrnenom počatí vyznáva, že bola od svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu. Cirkev vyznáva, že Mária je Bohorodička, lebo je skutočnou prirodzenou matkou Ježiša Krista, Božieho Syna. Mária je vždy Panna, hoci to prevyšuje každé ľudské chápanie a každú ľudskú možnosť. Veď Kristovo narodenie nezmenšilo, ale posvätilo jej panenskú neporušenosť. Niekedy sa proti tomu namieta, že Sv. písmo zmieňuje aj Ježišových bratov a sestry. Tu je vysvetlenie veľmi jednoduché. V aramejčine, Ježišovom rodnom jazyku, exituje len jeden výraz brat a sestra i pre bratrancov a sesternice, čiže ide o blízkych príbuzných. Ježiš je jediný Máriin syn. Pri vtelení mal absolútnu iniciatívu Boh, preto Ježišovým Otcom je iba Boh. Mária podstúpila prirodzenú smrť, bola vzatá do neba spolu s telom i dušou. Táto skutočnosť opäť vychádza zo zásluh Ježiša Krista a privilégia Božej milosti.

4. Článok viery: Verím, že trpel za vlády Pontia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný; zostúpil k zosnulým

Začiatkom minulého storočia bola rozličným spôsobom a z rôznych strán hlásaná téza, že Ježiš vôbec nežil a že jeho život je len mýtom a legendou. Tieto tézy sa však dávno ukázali ako historický nezmysel. Už sme si hovorili o mimokresťanských historických prameňoch. Ježiš z Nazareta žil v prvých troch desaťročiach nášho letopočtu. Narodil sa v čase panovania cisára Augusta, účinkoval počas panovania cisára Tibéria a že zomrel za vlády rímskeho prokurátora Pontia Piáta. Ježiš nerástol podľa svojej božskej prirodzenosti, ale vzmáhal sa podľa tela a ľudskej prirodzenosti. Ježiš sa chcel s nami deliť o normálny život a posvätiť tak náš obyčajný všedný deň, preto prvé roky nevystupoval na verejnosti. Bol dieťaťom, ktoré prijímalo od svojich rodičov lásku, starostlivosť a tiež výchovu. Vyučil sa remeslu a musel sa v ňom osvedčiť prácou svojich rúk. Boh povýšil i skrze tento jeho skrytý život rodinu na miesto Božieho prebývania a urobil z nej vzor spoločenstva, ktoré si navzájom pomáha. Keď nadišiel čas a mal okolo tridsať rokov, odišiel k Jordánu, kde ho Ján pokrstil a tým začalo jeho verejné účinkovanie. Ježiš si vyvolil pre zámery svojho ohlasovania Božieho kráľovstva dvanástich mužov, ktorí tvorili jeho najbližší okruh učeníkov. Ježiš volá do tohto kráľovstva najmä podobenstvami, ktoré sú typickou črtou jeho učenia. Sú to príbehy, udalosti zo života človeka, pomocou ktorých vysvetľuje nadprirodzenú pravdu. Vyzýva poslucháča, aby sa nad ním zamyslel a porovnal s ním svoj život. Stavia poslucháčov do situácie, kedy sa musia sami rozhodnúť pre Božie kráľovstvo alebo proti nemu. Ježiš sprevádza svoje slová mnohými mocnými činmi, divmi a znameniami. Zázraky posilňujú vieru v neho a sú dôkazom, že je Bohom. Nešlo o nejaké magické predvádzanie sa, ale o zjavenie Božej prítomnosti medzi nami a jeho pomoci. Ježiš vedomý si svojho poslania a zavŕšenia osudu, postupne poodhaľuje apoštolom svoje utrpenie, smrť, ale aj zmŕtvychvstanie. Videl aký hrozný koniec sa blíži. Postavil svoje okolie pred rozhodujúcu otázku, na ktorú musíme odpovedať aj my: „buď koná z Božieho splnomocnenia alebo je podvodník. V mnohých ohľadoch bol pre vtedajších Židov čistou provokáciou. Odpúšťal hriechy, čo bolo vyhradené jedine Bohu, relativizoval predpisy týkajúce sa soboty, vystavoval sa podozreniu z bohorúhačstva... To všetko sú zločiny, na ktoré sa podľa židovského zákona vzťahoval trest smrti. Židia nie sú kolektívne zodpovední za Ježišovu smrť. Pôvodcami a vykonávateľmi všetkých múk, ktoré vytrpel, boli hriešnici. Sv. František Assiský píše: „A ani zlí duchovia ho neukrižovali, ale ty si ho ukrižoval spolu s nimi a križuješ ho znovu, keď nachádzaš rozkoš v nerestiach a hriechoch.“ Ježišova násilná smrť nebola ovocím náhody v súhre nešťastných okolností. Bol to Boží plán spásy. Kristus obetoval seba samého svojmu Otcovi za naše hriechy. Je plný ochoty a túžby ísť z lásky k človeku až do najväčšej krajnosti. Boh sa rozhodol uskutočniť výmenu, aby nás navždy zachránil. Bol ochotný vytrpieť naše zomieranie, naše zúfalstvo, našu opustenosť a našu smrť, aby mal s nami podiel úplne na všetkom. Kríž, na ktorom bol nevinný Ježiš krutým spôsobom popravený, je miestom najväčšieho poníženia a opustenosti. Boh nám nemohol prejaviť svoju lásku presvedčivejšie, ako keď sa v osobe Syna nechal za nás pribiť na kríž. Kríž bol v tých časoch tým najpotupnejším a najukrutnejším nástrojom popravy. Láska až do krajnosti, dáva Kristovej obete hodnotu vykúpenia a odčinenia, uzmierenia a zadosťučinenia. Ježiš okúsil smrť, keď vydýchol na kríži. Kristova smrť bola skutočnou smrťou, lebo zakončila jeho pozemskú ľudskú existenciu. Svojou dušou zostúpil na miesto pobytu zosnulých. No zostúpil tam nie ako iní ľudia, ale ako Spasiteľ, aby vyslobodil spravodlivých, ktorí ho predišli. Svojou smrťou zničil toho, ktorý vládol nad smrťou, čiže diabla. Vzkriesený Kristus má odvtedy kľúče od smrti a podsvetia.