Tretia bolesť - hľadanie strateného Ježiša

Cez tento príbeh Ježiš svoju Matku pripravuje na tajomstvo spásy. Mária prežila spolu s Jozefom tri pohnuté dni, počas ktorých sa od nich syn vzdialil, aby zotrval v chráme: to bolo predobrazom trojdnia jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania. Nechal, aby Matka a Jozef vykročili do Galiley bez oznámenia, že zostáva v Jeruzaleme: tým ich uviedol do tajomstva bolesti vedúcej k radosti; tým predznačil svoje následné zaobchádzanie s apoštolmi prostredníctvom ohlásenia Veľkej noci. Podľa Lukášovho rozprávania Ježiša počas cesty spať do Nazareta po jednom dni cesty ustarostený s obavami o jeho osud nadarmo hľadali medzi príbuznými a známymi.  Po návrate do Jeruzalema zostali veľmi prekvapení vidiac ho ako „sedí medzi učiteľmi .Jeho počínanie sa celkom vymykalo z jeho obvyklého správania. Prezentoval sa v úlohe majstra,  ktorým sa neskôr stane počas svojho budúceho verejného pôsobenia a ktorého slová vzbudzovali obdiv: „Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami.“ Zjavením svojej múdrosti začal uskutočňovať umenie dialógu, ktorý bude príznačnou charakteristikou jeho spásonosného poslania.  Matka sa pýtala syna Ježiša: „Synu, čo si nám to urobil? Tvoj otec a ja sme ťa ustarostení hľadali.“  V tejto otázke rezonuje ono „prečo“ mnohých matiek stojacich zoči-voči utrpeniu spôsobenému ich synmi, ako aj otázky zrodené v srdci každého človeka vo chvíľach skúšky. Mnohoznačná je Ježišova odpoveď vo forme otázky: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?” V súvislosti so svojím Božským pôvodom chce potvrdiť postoj túžby zaujímať sa o všetko týkajúce sa jeho Otca a jeho projektu. Má v úmysle potvrdiť, že ho k poslušnosti zaväzuje  výlučne Otcova vôľa ako jediná norma. Svojich rodičov teda žiada nechať ho ísť plniť svoje poslanie všade, kam ho zavedie vôľa nebeského Otca.

Bolesť Panny Márie spočíva v:

-          pocite bezmocnosti a neistoty trojdňového hľadania, mučivá neistota matky od detstva ohrozeného dieťaťa

-          nájdenie syna nekončí obojstranne srdečným objatím, ale bolestným  dialógom, ktorý dovtedajší vzťah  rodičov a dieťaťa  presahuje, posúva a prehlbuje: ten koho našli, už nie je dieťa, neospravedlňuje sa, ale vysvetľuje.

-          najprv sa deti učia byť dospelými, potom sa rodičia učia byť rodičmi dospelých detí. Tých, ktorých vychovali, musia a môžu teraz pustiť z rúk práve preto, lebo ich vychovali dobre. Je to však bolestný a zvlášť citlivý proces najmä v prípade synov, nad ktorými visí meč ohrozenia. Je to bolesť pre mnohé matky a otcov, keď musia dovoliť deťom odpútať sa, nechať ich ísť životom a sprevádzať ich radou, modlitbou, citlivou pomocou; bolesť je o to väčšia, ak vidia, že deti idú zlou cestou, ale oni tomu nemôžu nasilu zabrániť.